„Len Slobodné národy majú svoje sväté mestá „
v časopise Náš kraj, 15.3.1939
Popularita HSĽS v druhej polovici 30. rokov na Slovensku rástla aj vďaka témam, ktoré Hlinka a členovia jeho strany rozširovali cez viaceré regionálne denníky. Ich najčastejšou požiadavkou bola samospráva a obsadzovanie štátnych úradov Slovákmi. Svoje nároky legitimizovali tzv. Pittsburskou dohodou, ktorú si plne osvojili pred voľbami v r. 1925 a vracali sa k nej až do konca prvej republiky. Po mníchovskej dohode a zjednotení politických strán na Slovensku dostali jej členovia príležitosť rýchleho kariérneho postupu. Jozef Sivák sa z pozície prievidzského školského inšpektora a poslanca 20. januára 1939 vypracoval na ministra školstva. V Bratislave ostal až do 25. marca, keď sa na krátko vrátil do Prievidze, aby si oddýchol a „vydal úpravy, ako treba pokračovať, aby sa nič nezameškalo a aby sa všetko odstránilo, čo okresu cez 20 rokov neprialo.“ Aj keď nemal v okrese už žiadnu funkciu, jeho postavenie bolo neotrasiteľné. Bol vo vláde a členovia miestnych zastupiteľstiev očakávali, že sa za potreby okresu prihovorí v Bratislave.[1] Napríklad okresný predseda HSĽS Michal Klimko sa prihováral za presun sklenárskeho družstva z Bratislavy do Prievidze.[2] Mníchovský diktát a zvlášť Viedenská arbitráž totiž sťažovala situáciu sklenárom z Valaskej Belej, ktorí si dovtedy privyrábali na cestách po bohatších okresoch na juhu Slovenska a v Česko-moravskej časti republiky. Po strate území a vyhrotených vzťahoch s Českom a Maďarskom sa ich pôsobenie zúžilo na oklieštený priestor, ktorý ich nemohol uživiť.
HSĽS naberala v Prievidzskom okrese nových členov či už zo zaniknutých strán, alebo aj od nestraníkov. Využívala na to aj kultúrne podujatia, napríklad manifestácie, alebo aj divadelné hry, akou bola jednoaktovka „Chlapci na stráž“ od J. Debnára. Tú nacvičili mladíci z Hlinkovej Gardy pod taktovkou režiséra F. Surového. Hra mala cez vzory dokonalého učiteľa a vojaka propagovať „vôľu po samostatnosti, svornosť, bratstvo, ľudskosť, lásku k domovu, k dedine, k rodine, k práci a naproti tomu odpor a nenávisť k zlu, akým je vojna“. V Prievidzi zriadila HSĽS aj sekretariát pri kláštore piaristov. Rastúca organizácia budovala svoje štruktúry, medzi ktoré patrila od jesene 1938 aj Hlinkova garda, ktorá 5. marca zaškoľovala svojich nových miestnych veliteľov či už v politickom a ideologickom programe strany, v organizačnej štruktúre a uniformách, v osvetovej činnosti gardy v oblasti športu a hygieny, ako aj vo vedení hospodárskych kníh.
Príprava novej straníckej elity napovedala, že sa najvyšší pohlavári chystali ku skorému vyhláseniu samostatného Slovenského štátu. Dokonca aj prvé vládne vyhlásenie Jozefa Tisu z 1. marca 1939 v sebe obsahovalo toto posolstvo, ktoré spojil so žiadosťou o verejnú pôžičku.
Na kresťanských základoch vybudovaný spoločenský a náboženský život slovenský je dostatočnou pohnútkou k ukáznenosti a dáva jej zmysel.
Peter Kosťov, duchovný radca Hlinkovej mládeže
Provokatívne aktivity HSĽS smerujúce k osamostatneniu Slovenska viedli 10. marca 1939 československé armádne vedenie k rýchlemu zásahu. V prievidzskom okrese českí četníci zatkli starostu Antona Adamicu, okresného predsedu Michala Klimku a miestneho predsedu HSĽS v Zemianskych Kostoľanoch Jozefa Nechalu, ktorého pri akcii četníci postrelili do nohy. Reakciu proti tzv. Homolovmu puču a za Tisovu vládu v Prievidzskom okrese silne podporila demonštrácia nemeckej menšiny v Handlovej, ktorej sa podľa miestnych novín zúčastnilo vyše 4000 občanov, prevažne miestnych Nemcov. Na demonštrácii rečnil starosta Herzog ako aj zástupca okresného veliteľa Hlinkovej Gardy Korbaček. Nepokoje trvali nasledujúce 3 dni až do vyhlásenia Slovenského štátu 14. marca 1939. Prepustený Klimko sa následne ponáhľal uverejniť krátku správu pre miestnych členov HSĽS, aby zabezpečili v okrese pokoj, nakoľko sa v ňom šírili „vymysleniny nezodpovedných ľudí“ a uviedol, že so všetkými zadržanými bolo „slušne zaobchádzané a vrátili sa v zdraví domov. Iba v prípade Jozefa Nechalu došlo k poľutovaniahodnému nešťastiu.“[3]
Hneď po vyhlásení samostatného štátu sa konala opäť v Handlovej manifestácia, ktorej sa malo zúčastniť viac ako 5000 Nemcov a Slovákov. Starosta Herzog tentoraz rečnil o 1000 ročnom boji Slovákov a pochválil pozitívnu prácu Nemcov. V podobnom duchu sa davu prihovoril aj farár A. Kliman, ktorý hovoril o spolupráci medzi Slovákmi a Nemcami. Nakoniec dav zaspieval fašistické piesne Hej Slováci a Die Fahne hoch. Strana začala následne cez médiá šíriť svoju verziu – naratív o „pražských mocipánoch“, ktorí na začiatku marca „zatvárali našich najlepších ľudí ako zločincov“[4]. Svoj argument v novinách Náš kraj z 1. apríla 1939 podporili patetickým článkom: Náš martýr gardista Jozef Nechala. Aktívny člen HSĽS sa pre svoju politickú prácu dostal do „čiernej knihy plukovníka Mareša, známeho českého zúrivca“[5], ktorý vyslal „kostoliansku českú soldatesku, svojich po zuby ozbrojených žoldnierov v noci na desiateho marca na bezbranného Jožka Nechalu. Z týchto jeden, a síce poručík Peter Škropík skropil slovenskú zem slovenskou vernou krvou nášho Jožka Nechalu“[6]. Našťastie v okrese neboli zaznamenané žiadne útoky na českú menšinu, ktorá ostala v novom štáte. Redakcia časopisu Náš kraj k tomu uviedla strohú poznámku, že „prievidzskí Česi by mali sami medzi sebou robiť čistku a ignorovať tých, ktorí im tu (v Prievidzi – pozn. aut.) stále iba ostudu robia a vyvolávajú protičeský odpor.“[10]
My sme garda Hlinkova, splnili sme do slova čo nám konať rozkázala vôľa vodcova. (…) Mnohí nás však nechali, ani s Bohom nedali a vo strachu ako ženy nám zutekali. gardista Michal Kližan, Nitrianske Rudno
O úzkej spolupráci Nemecka a Slovenska sa obyvatelia Prievidzského okresu mohli presvedčiť už nasledujúci týždeň, keď Handlovú a Nemecké Pravno navštívil 22. marca motorizovaný oddiel nemeckej armády prechádzajúci centrom Prievidze.[7] Nemecká jednotka sa následne vrátila do Žiliny, kde bola umiestnená krátko po založení Slovenského štátu. Mladý Slovenský štát sa už o deň neskôr ocitol v tzv. Malej vojne, keď jeho východné hranice napadla maďarská armáda. Po bombardovaní Spišskej Novej Vsi25. marca 1939 sa malo dobrovoľne prihlásiť na obranu do 2000 gardistov z celého okresu. Malej vojne, ktorá trvala necelé 2 týždne, sa venoval aj nasledujúci článok v Našom Kraji, ktorý zveličoval nasadenie miestnej Hlinkovej gardy na štátnej hranici.[8] Vojnovú propagandu však podkopáva v tom istom čísle báseň Michala Križana z Nitrianskeho Rudna, ktorý sa vysmial „mnohým“ gardistom, ktorí ušli ešte pred nasadením [9].
Vznik Slovenského štátu vítali v prvom rade členovia HSĽS, ktorí v jej jednotlivých zložkách dostávali príležitosť zmeniť svoje dovtedajšie sociálne a finančné postavenie zvlášť na úkor židovskej menšiny, čomu venujem nasledujúci článok.
[1] Náš Kraj, r. XXI., č. 7, 1.4.1939, s.1
[2] Náš Kraj, r. XXI., č. 3, 1.2.1939, s. 2
[3] Náš Kraj, r. XXI., č. 6, 15.3.1939, s. 2
[4] Tamže, s.1
[5] Náš Kraj, r. XXI., č. 7, 1.4.1939, s. 2
[6] Tamže, s. 1
[10]tamže, s. 3
[7] Tamže, s.3
[8] Náš Kraj, r. XXI., č. 8, 15.4.1939, s. 1
[9] Tamže, s. 3