Neočakávaná a násilná smrť Heinricha Prügera podnietila viaceré vydavateľstvá miestnych i celorepublikových novín k uverejňovaniu série článkov zaoberajúcich sa touto miestnou i svetovou osobnosťou a jeho skonom.
Heinrich Prüger bol hotelierom, svetobežníkom a veľmi ambicióznym človekom, ktorý pred prvou svetovou vojnou postúpil na manažéra úspešného hotela Savoy v Londýne a neskôr v New Yorku, kde zbohatol a nadobudol svetovú reputáciu ako vizionár a organizátor okázalých podujatí. Počas svojho úspešného pôsobenia v zahraničí rozširoval majetok svojej rodiny v rodnej Bratislave, v ktorej vybudoval vlastný hotelový komplex Savoy, neskôr pomenovaný Carlton. Do Bratislavy sa s manželkou a deťmi vrátil po prvej svetovej vojne, kde sa hneď zapojil do spoločenského diania. Bol významným predstaviteľom a reprezentantom pôvodných obyvateľov onoho starého Pressburgu, ktorí sa na jednu stranu odmietali zmieriť s novou politickou situáciou v krajine, no nechceli zaostávať za nastupujúcou mestskou elitou. Prüger zjednocoval starých Prešporákov cez noviny Grenzbote a Pressburger Zeitung, do ktorých vydavateľstiev prispieval nemalé sumy a angažoval sa v ich dozorných radách spolu s ďalšími československými politikmi lokálneho i celonárodného významu (napr. vo vydavateľstve Grenzbote bol v predstavenstve s bývalým starostom, županom, poslancom za agrárnu stranu a biskupom Samuelom Zochom, ďalej s bývalým bratislavským županom v časoch monarchie Aurelom Bartalom, hlavným riaditeľom centrály Zväzu roľníckych vzájomných pokladníc, bankárom Jánom Cablkom a poslancom v národnom zhromaždení za Československú národnú demokraciu Milanom Ivankom). Jeho víziou bolo vybudovať pre vzmáhajúcu sa Bratislavu bezkonkurenčný moderný hotel s reštauráciami a kaviarňami. Už od čias monarchie sa v jeho podniku zvykli ubytovať pri návšteve Bratislavy svetové osobnosti ako polárnik Fridtjof Nansen, vynálezca Thomas Edison, fyzik Albert Einstein, prezident Tomáš Garrigue Masaryk, vynálezca Alfred Nobel alebo politik Franklin Roosvelt.
Hoci svoju víziu začal realizovať už v r. 1925, jej zavŕšenie nikdy nevidel. Heinrich Prüger zomrel 12. júla 1929 predpoludním vo svojom apartmáne, kde ho našiel zamestnanec hotela okolo 17. hodiny.
Noviny, ktoré vlastnil, k jeho smrti zaujali pietny postoj. O jeho smrti informovali bez väčších detailov a skôr nechávali priestor pre stĺpčeky jeho priateľov a zamestnancov. Hlavný redaktor novín Grenzbote Eugen Holly napríklad napísal: Náhla smrť tohto muža, ktorý sa vrátil z Anglicka, aby sa stal obyvateľom Pressburgu, znamená nenahraditeľnú stratu pre toto mesto a pre celé Slovensko. (…) on bol „grand seigneur“ toho druhu, ktorý čoskoro vyhynie, jeden z posledných, kto mal skutočne rytierske srdce a hlavu s myšlienkami ohromných rozmerov.“ (Eugen Holly: Tragédia osamelého muža In: Grenzbote, 14.7.1929)
„On bol „grand seigneur“ toho druhu, ktorý čoskoro vyhynie, jeden z posledných, kto mal skutočne rytierske srdce a hlavu s myšlienkami ohromných rozmerov.“
Nie všetky periodiká však nasledovali príklad Prügerom financovaných vydavateľstiev. Miestne maďarské noviny A Nap uverejnili detailný článok, v ktorom sa zaoberali poslednými hodinami pred hotelierovým skonom a motívom jeho samovraždy. Priam naturalisticky a nekompromisne uviedli spôsob jeho usmrtenia: „Bolo 5 hodín poobede, keď jeden zo zamestnancov hotelu vošiel do manzardovej izby a s hrôzou videl, že jeho pán Henry Prüger visí obesený na stene. Majiteľ hotelu okrútil si elektrický drôt okolo krku a obesil sa na klin vyčnievajúci na stene. Keď ho našli, bol už mŕtvy, nohy mal úplne zmeravené a na tele sa mu vyrazili škvrny.“ (A Nap, č. 157 z 13. 7. 1929, s. 8) Autorom článku bol mladý novinár židovského pôvodu Tibor Molnár. Svoj zdroj neuviedol, ale z textu môžeme usudzovať, že mal prístup k vyšetrovaciemu spisu, prípadne k niekomu z polície. Vo svojom článku uverejnil aj mená vyšetrovateľov ako policajného radcu Pongráca a policajného dôst. Zemana spolu s policajným lekárom Trnovským, ktorý konštatoval smrť. Novinár uviedol aj detail, že „list, v ktorom by sa bol rozlúčil u mŕtveho nenašli, z ktorého by snáď bola vysvitla príčina vraždy.“ Veľký priestor ďalej venoval motivácii obete, ktorou boli finančné problémy pri prestavbe jeho hotela: „Verejné tajomstvo bolo a celé mesto hovorilo o tom, že Henry Prüger sa prepočítal pri stavbe hotelu. Podľa rozpočtu preliminoval Henry Prüger na prestavbu 11 miliónov korún, ale doterajšie práce pohltili už omnoho väčší obnos a Henry Prüger sa boril s hmotnými ťažkosťami. Peniaze sa minuli a hrozilo nebezpečenstvo, že peniaze potrebné na pokračovanie stavby a na jej dokončenie môže zaopatriť len s vysokými úrokmi. Podľa niektorých správ stáli prestavby už doteraz o štyri milióny viac, než koľko bolo preliminované a bolo by potrebné ešte aspoň 5 miliónov na to, aby bolo možné stavbu dokončiť. Henry Prüger spočiatku nechcel vtiahnuť do podniku cudzí kapitál , avšak keď hmotné ťažkosti stále rástli, predsa sa rozhodol vyzdvihnúť viacmiliónovú pôžičku. Porady ohľadom pôžičky sa už preťahovali dlhšiu dobu, čo úplne rozrušilo nervy človeka toho už popudeného.“ Veľký škandál však mala vyvolať zmienka o známom architektovi Milanovi Michalovi Harmincovi: „Pred samovraždou mal vzrušujúcu výmenu slov s ing. Harmincom. Naposledy videli Henryho Prügera v neskorých obedňajších hodinách, ako sa na jednom stavajúcom poschodí hotelu Carlton radil sa s projektantom stavby ing. Milanom Harmincom. Prüger bol neobyčajne rozčúlený a údajne robil výčitky Milanovi Harmincovi pre veľké prekročenie výdavkov spojených so stavbou a preto, že sa stavba veľmi oneskorí. Tejto výmene slov nepripisovali väčšej význam, keďže v poslednej dobe boli výčitky a spory medzi Prügerom a staviteľom stále na dennom poriadku. Henry Prüger po výmene názorov so staviteľom zmizol a celé doobedie ani poobedie ho nikde nevideli. Nikto netušil, že majiteľ hotela sa zaoberal vražednými myšlienkami a že tie aj uskutočnil.“
„Prüger bol neobyčajne rozčúlený a údajne robil výčitky Milanovi Harmincovi pre veľké prekročenie výdavkov spojených so stavbou a preto, že sa stavba veľmi oneskorí.“
Známy architekt popudený článkom v novinách podal na krajskom súde o mesiac neskôr žalobu na zodpovedného redaktora časopisu Štefana Gála a na neznámeho pôvodcu zo spáchania prečinu ohovárania a urážky na cti. Harminc poveril v riešení záležitosti advokátov Pavla Šimkovica a Dr. Alexa Šimkovica spolu s Dr. Ďurčanským, š. Ľudovítom Fajnorom, š. B. Lojkom.
Harminc sa vyjadril, že „každý, kto túto čiastku čítal, musel tušiť a musel predpokladať, že nejaký súvis medzi mojím stretnutím a samovraždou jestvuje, ba priamo tento spôsob štylizácie dáva tušiť, že jedna čiastka dôvodov, prečo Prüger samovraždu spáchal, padá na mňa. Je to zrejmé z toho, že so mnou mal nervózny a vzrušujúci výstup a mne vytýkal podľa údaju článku prekročenie stavebných rozpočtov a predĺženie stavebnej lehoty, prípadne preťahovanie stavby. (…) i keď by jednotlivé výrazy priamo neboli urážlivé, ale zmysel a tendencia článku je celkom zrejme tá, aby v priemernom čitateľovi, obzvlášť z mojej spoločnosti a obzvlášť o takom čitateľovi, ktorý nebol informovaný o stave veci presnejšie, budili dojem, že prekročenie rozpočtu bolo mnou zavinené, že ja som príčinou bol preťahovania stavby a následkom toho, že ja som bol nepriamo príčinou jeho smrti. Nie je ináč pochopiteľné, že prečo by bol sa so mnou dohadoval a prečo by to bol mne vytýkal, keď by to so mnou nebolo súviselo a načo by to napísali do článku, pripíšuc ešte k tomu slovo „údajne“, keď sa to na mňa nemalo vzťahovať. Je celkom zrejmé, že pisateľ mal v úmysle mňa so smrťou Prügera uviesť v súvis chcejúc sa pri tom rafinovaným spôsobom vyhnúť trestným následkom.“
Štefan Gál výmenou za beztrestnosť udal pri vyšetrovaní pôvodne anonymného autora Tibora Molnára aj svojho redaktora Ľudovíta Evžena Báróa. 29 ročný Baró bol v Maďarsku už 2x súdne trestaný kvôli nejakým tlačovým záležitostiam. Jeho príspevok do článku však bol zanedbateľný, keď k nemu urobil len jednu krátku poznámku pri redakcii. Zástupcom obžalovaných bol advokát Simon Rudas.
„Je celkom zrejmé, že pisateľ mal v úmysle mňa so smrťou Prügera uviesť v súvis chcejúc sa pri tom rafinovaným spôsobom vyhnúť trestným následkom.“
Krajský súd však po preskúmaní inkriminovaných častí ako aj celého textu z dotyčného článku zistil, že ani inkriminované state, ani ostatný text dotyčného článku „neobsahujú také výrazy, z ktorých by sa mohlo uzatvárať to, že pisateľ by priamo, alebo nepriamo upodozrieval súkromného žalobcu z toho, že snáď so svojou neskúsenosťou v povolaní, alebo ináč prispel k tomu, aby hotelier Henry Prüger spáchal samovraždu, naopak v čitateľovi mohlo sa po čítaní zbudiť len to presvedčenie, že Henryho Prügera dohnala jeho povaha do zúfalstva, čo skončilo s tým, že sa zavraždil.“
Súdne pojednávanie trvalo vyše roka. Záverečné rozhodnutie nakoniec padlo 11. marca 1931, v ktorom sudca Ján Terebessy oslobodil spod žaloby všetkých obvinených a Harmincovi pridelil zaplatiť náklady vo výške 422 Kč. Harminc sa ešte obrátil na krajský súd, ten však rozsudok potvrdil a len znížil žalobcovi cenu nákladov na 200 Kč.