Hlinkova ľudová strana v Rudne

Biedne pomery v obci nahrávali populistickým politikom, akým bol aj ľudák Jozef Sivák. Učiteľ na prievidzskom gymnáziu bol zároveň redaktorom denníka Slovák, v ktorom sa formulovali názory jeho strany kandidujúcej do národného zhromaždenia v polovici novembra 1925. 27. októbra 1925 Sivák spolu s okresným predsedom strany Jánom Meliškom ohlásili  na prievidzskom miestnom úrade schôdze v Diviakoch a v Nitrianskom Rudne, ktoré sa mali uskutočniť 1. novembra o 11:00 a o 14:00. Okresný náčelník tieto schôdze povolil[1] a určil im vtedajšieho rudnianskeho notára Pavla Bartoša na úradný dozor. Nebola to náhoda, že politikova agitka sa mala v oboch prípadoch konať krátko po omšiach venovaných dušičkám, ktoré mali 1. novembra sviatok. Sivák, rovnako ako jeho strana, sa totiž opieral o podporu cirkvi, konkrétne o miestneho farára Pecára, ktorý ako predseda v Nitrianskom Rudne aj zahájil zhromaždenie.

Mladý Peter Pavol Bartoš bol čerstvým absolventom notárskeho kurzu v Martine. Tu sa zoznámil s básnikom Štefanom Krčmérym, s ktorým redigovali edíciu Slovenský divadelný ochotník. Bartoš bol aj prvým predsedom Ústredia slovenských ochotníckych divadiel.

Jeho stretnutie so zrelým politikom a spisovateľom Sivákom sa však napriek spoločným kultúrnym záujmom nezaobišlo bez vzájomných rozporov, ktoré vychádzali z ich momentálneho postavenia. Bartoš prišiel do Diviak v stanovenom čase pred 11. hodinou a spolu s kolegom Jurajom Veterníkom čakali na zahájenie zhromaždenia. Keďže sa v rovnakom čase ešte stále konala omša v miestnom kostole, usporiadateľ napriek výzvam notárov zhromaždenie nezahájil, ale čakal vonku na veriacich. K obom úradníkom si dokonca dovolil vystupovať arogantne, keďže na udržanie poriadku alebo zrušenie schôdze mali prideleného len jedného četníka.[2] Sivák si naproti tomu priviezol mladíkov z Novák, ktorí sa zamiešali do zhromažďujúceho sa davu, pokrikovali heslá, dynamizovali Sivákov príhovor a vytvárali zdanie, akoby politik komunikoval s potenciálnymi voličmi. Bartoš napokon Diviaky opustil predčasne, keďže sa mal Sivák ešte toho dňa presunúť do jeho obce. Veterník, ktorý však nebol poverený okresným náčelníkom na dozor, ostal až do konca zhromaždenia, o ktorom podal na úrad krátku správu,  v ktorej na záver uviedol alibistickú poznámku: „Jozefa Siváka rečníka by bolo bývalo treba upozorniť na poriadok ale z jednej strany preto že len jeden četník bol prítomný a pozorujúc náladu držal som sa lepšie neučiniť tak lebo som sa obával, že týmto zapríčinenú vzburu ľudu proti mne by jeden četník neutíšil, z druhej strany zas preto, že by rečník bol poukázal na bránenia mu voľnej reči čo by na ľud na úkor štátotvorných strán lepšie pôsobilo ako celá hoc i neslušná reč.“[3]

Obsah Sivákovho príhovoru detailne zachytil až Bartoš v Nitrianskom Rudne. Učiteľ v ňom ostro útočil na ostatné politické strany pomenúvajúc ich členov hanlivými skomoleninami ako „argaláši“ a „sodemiti“. Tvrdil, že politika mala pre nich byť prostriedkom k vlastnému obohateniu sa. Všetky konkurenčné strany boli vraj českými stranami, ktoré sa v prvom rade starali o záležitosti českej časti republiky. Hlinkova strana sa naopak pasovala za jediného patróna slovenských záujmov. Aj preto Sivák požadoval spájanie národných síl odhliadnuc od svojho postavenia, zamestnania alebo náboženského cítenia. Sivák svojim verejným príhovorom posúval HSĽS od opozičnej strany tolerujúcej zavedený poriadok v štáte ku viac anti-systémovej strane, ktorej cieľom bolo tento stav celkom nahradiť novou ústavou vychádzajúcou z Pittsburskej dohody. Slovákov v Československu totiž nevidel ako slobodný národ. Jeho vnímanie demokracie nebolo v pluralite názorov, ale populisticky v sociálnej spravodlivosti. Dane mali byť privysoké, no nevracali sa späť do štátnych služieb pre obyvateľov Slovenska. Pred poslucháčmi ústne kreslil karikatúry s nekonkrétnymi figúrkami chudobných a daňami zaťažených slovenských robotníkov, úradníkov a gazdov, naproti ktorým stáli bohatí a kradnúci českí politici a úradníci. Hovoril o pozemkovej reforme, zatváraní slovenských fabrík, vysokom a nespravodlivom výbere daní, ich rozhadzovaní pre úradníctvo a vojsko ako aj o ich investovaní do Čiech na úkor Slovenska. V prípade Prievidzského okresu sa pozastavil nad zdržiavajúcou sa výstavbou železničného prepojenia a opravou školských budov. Učiteľ používal voči kritikom ľudáckej strany násilnícky slovník, za čo bol aj niekoľko krát zastavený dozerajúcim notárom Bartošom. Aj v Rudne sa Sivák k dozerajúcemu notárovi správal arogantne napriek tomu, že Bartoš voči nemu vystupoval sebavedomejšie ako jeho kolega v Diviakoch.