Obec mala pred vyše 80 rokmi do 1000 obyvateľov prevažne slovenskej národnosti a katolíckeho vierovyznania, ktorí sa zaoberali hlavne poľnohospodárstvom. Medzi obyvateľmi Rudnian sa našla aj židovská menšina, ktorej členovia sa úspešne venovali obchodu a podnikaniu. Na prelome 19. a 20. storočia si v obci postavili dokonca aj vlastnú, dnes už zaniknutú, synagógu. Ich spolunažívanie s väčšinovým obyvateľstvom sa nezaobišlo bez občasných prejavov antisemitizmu, ktoré súviseli so zlou sociálnou situáciou celej populácie v prvej polovici 20. storočia. Po prvej svetovej vojne skupina miestnych obyvateľov pod vplyvom vracajúcich sa vojnových veteránov napadla obchod Grünovcov, pričom zavraždila syna obchodníka brániaceho rodinný majetok.[1]
Orná pôda okolo Rudna nebola nikdy úrodná. Je štrkovitá, kamenitá a nachádza sa väčšinou na svahu.[2] Platilo to aj pred 80. rokmi, kedy uverejnili v miestnom časopise Náš Kraj článok o bezútešnej situácii obyvateľov obcí v severozápadnej časti Prievidzského okresu, kde sa nachádza aj spomenuté sídlo. Napriek tomu bol v tejto oblasti vzhľadom na rozlohu obrábanej pôdy neúmerne vysoký počet poľnohospodárov, ktorý dosahoval približne štvornásobok československého priemeru.[3] Situáciu ešte zhoršovala svetová kríza po roku 1929, ktorá spôsobovala počas celých 30. rokov vysokú nezamestnanosť a tiež nadmerne lacné obilie, na ktoré musel štát vyhlásiť monopol, aby uchránil poľnohospodárov pred bankrotom.
Chudobné pomery viedli obyvateľov tejto obce hľadať nové možnosti obživy. Zaoberali sa napríklad podomovým oknárstvom, ale mnohí odchádzali za sezónnymi poľnohospodárskymi prácami do úrodnejších oblastí krajiny, prípadne za priemyslom do miest, alebo aj do zahraničia. K tomu im pomáhala novopostavená železničná transverzála Handlová – Hornia Štubňa, ktorá na začiatku 30. rokov spojila ich prievidzský okrajový okres s hlavným uzlom na trase Komárno – Nové Zámky – Žilina – Bohumín. Modernizácia dopravy v okrese mala priniesť povznesenie priemyslu a ťažby uhlia v jeho centrách – v Prievidzi a v Novákoch[4].
Hlavným odvetvím priemyslu v okrese boli liehovary, z ktorých najväčšie zastupovali v Prievidzi Jozef Heumann a Prvá prievidzská továreň na liehoviny, ďalej v Diviakoch Ústredná družstevná pálenica a v Novákoch Metod Bella. Veľkú továreň v okrese mala spoločnosť Carpathia, ktorá spracovávala liečivé byliny. Boli tu aj stavebné firmy a tehelne (napr. ing. Viliam Heumann) v Prievidzi a v okolí (v Nitrianskom Rudne Max Gábor), a skôr ako kuriozitu môžeme spomenúť podnik Mórica Körba – továreň na výrobu vychádzkových paličiek. Zakladajúce sa podniky však nepostačovali pre zamestnanie rozrastajúceho sa chudobného obyvateľstva. Nezamestnanosť mala nepriaznivý vplyv na mládež, ktorá „v zimnom čase celé dni katovala a besedovala.“[5]
Rastúcu nezamestnanosť sa pokúšal znížiť Úrad práce pre zemedelské robotníctvo v Nitre, ktorý v 30. rokoch organizoval pre miestnych robotníkov pracovné cesty do zahraničia, zväčša do Francúzska. Robil pre zahraničné veľkostatky nábory a tiež zabezpečoval pre uchádzačov krátke kurzy práce v poľnohospodárstve. Napríklad začiatkom apríla 1937 sa Štefánia Mazanová z Nitrianskeho Rudna, Anna Hrdličková z Lomnice a Zuzana Bačová, Pavlína Podstranská a Jozefína Mederová z Dlžína zúčastnili kurzu dojenia kráv na veľkostatku pri Bratislave. Úrad pre nich zabezpečil pracovnú zmluvu a dokonca aj zľavu na cestovnom.[6] Zo správy Úradu práce pre Štefániu Belanecovú z Rudnianskej Lehoty a Margitu Vážnu z Nevidzian sa dozvedáme, že robotníčky mali vo Francúzsku zabezpečené pranie bielizne, ubytovanie a stravu, na ktorú si mali priniesť vlastný príbor. Za prácu dostávali 170 frankov[7], teda 273 Kč mesačne. Cestovné náklady do Francúzska, ktoré si hradili odchádzajúci sami, však dosahovali sumu 615 Kč, teda viac ako dva mesačné platy zarobené v zahraničí. Robotník si k tomu sám zabezpečoval aj 6 fotografií na cestovný pas. Jeho pracovná zmluva zostávala kvôli bezpečnosti na úrade práce.
Pre 30 dočasne opustených detí odchádzajúcich robotníkov zriadilo tzv. Zemské ústredie pečlivosti o mládež na Slovensku dňa 15. mája 1937 v budove pani Jánošíkovej v Nitrianskom Rudne útulok. Lôžka spolu so slamníkmi a pokrovcami boli zabezpečené z Kremnice[8] a po ich vyložení na stanici v Novákoch boli distribuované do Nitrianskeho Rudna notárom Jánom Blaškovičom.
[1] J.A. Jelínek, O. Gubič, E. Križan: Jedno storočie v Prievidzi, Prievidza, vl. nákladom, 2011, s.46
[2] JJ: Potreba vedľajšieho zárobku, In: Náš Kraj, časopis Hornej Nitry, Prievidza, 15.3.1938, r. 20, č. 6, s. 2
[3] tamže
[4] Jozef Sivák : Do vena, In: Trenčan 22.8.1931, č.34
[5] tamže
[6] Onú N. Rudno, 1/VI-A3, čš. 1484/37, šk.15
[7] Onú N. Rudno, 1/VI-A3, čš. 1065/36, šk. 14
[8] Onú N. Rudno, 1/VI-A3, čš. 1978/37, šk.15