Rozpadá sa republika

Rok 1938 mohol byť pre Československo radostný. Väčšinové obyvateľstvo sa pripravovalo na oslavu dvadsiateho výročia od vzniku svojho štátu. Aj v Prievidzi vyvinul  okresný osvetový zbor iniciatívu vztýčiť na Masarykovom námestí sochu generála Štefánika medzi lipami slobody, ktorý mal symbolizovať jednotu Čechov a Slovákov. [1] Zahraničná situácia Československa však smerovala k tragédii celoeurópskych rozmerov, keď nacistické Nemecko v marci pripojilo pri tzv. Anšluse Rakúsko a uzavrelo poslednú demokraciu v strednej Európe do zveráka nepriateľských diktátorských režimov s ambíciami rozšíriť svoje územia o priestor medzi nimi. Ich stratégiou bolo narušiť vzťahy dvoch štátotvorných národov jednak vysielaním štvavých rozhlasových správ alebo priamou i nepriamou podporou diverzantov v štáte. Odpoveďou československých úradov boli jednak verejné vyhlásenia na úrovni najvyšších politikov ako bolo Benešovo rádiom vysielané zvolanie „budeme sa brániť, brániť, brániť!“[2] alebo texty úradníkov v okresných novinách, akým bol aj Prievidzský Náš kraj, v ktorých apelovali na súdržnosť a zachovanie demokratického zriadenia v štáte: „Československá republika stojí uprostred rozháranej Európy jednotne, mohutne, pevne a nezlomne na stráži svojich všeľudských práv. Ako na tvrdej nebotyčnej skale odrazili sa všetky úkladné útoky našich bývalých zotročiteľov a nepriateľov našej slobody, ktoré tak často podnikali na našu Republiku. Pevne veríme, že aj v budúcnosti, na veky, márne budú všetky snahy, ktoré by nás chceli zbaviť dobytej národnej slobody, lebo ju stráži naša pravda, naša oslobodená sila a naša nepremožiteľná, jednotná, železná vôľa!“ V slávnostnej chvíli príprav pre oslavy 20. výročia Republiky nech teda každému prenikne  srdce a prežiari dušu povedomie, že najvyšším životným cieľom každého občana Čsl. Republiky musí byť držanie a zveľadenie československého štátu, ako najvyššej záruky nášho slobodne kvitnúceho života. Pri precítení tejto pravdy a pri statočnom plnení svätých povinností musia padnúť medzi nami všetky rozdiely politické, náboženské, stavovské alebo triedne, ktoré nás delia a podnecujú medzi nami jalové sváry a zhubnú rozkydanosť. V hlbokej láske k národu a v pravej oddanosti k vlasti všetci sa musíme nerozlučiteľne spojiť v jeden celok, dať sa do kopy, a svornou, vospolnou vôľou budovať bezpečnosť Republiky a v nej ako v nerozbornej tvŕdzi pracovať za blaho a slávu národa!“[3] Tiež reagovali na nemecké a maďarské vysielania, ako napríklad v článku „Zlá taktika“, v ktorých zosmiešňovali zlý jazykový prejav slovenských maďarónov žijúcich v Budapešti.[4]  Jubilejný výbor vydal špeciálne odznaky pri príležitosti 20. výročia, ktoré si mohli „verní občania Republiky“[5] pripnúť na svoje oblečenie. [6]

Štát však už bol vnútorne rozdelený, o čo sa viac ako desaťročie pokúšali radikálne sily z HSĽS, ktorí zvlášť oslovovali obyvateľov zaostalých okresov naratívom o neslobode slovenského národa v českom štáte, obsadzovaním slovenských úradov českými obyvateľmi, ku ktorým sa v 30. rokoch pridalo nespravodlivé vykupovanie obilia od roľníkov štátnym monopolom (Cena klesala v závislosti od vzdialenosti od Prahy).

Odhodlanie, na ktoré presvedčení československí vlastenci apelovali, sa napokon zlomilo v momente mníchovskej dohody, kedy väčšina európskych veľmocí uznala nárok nacistického Nemecka na územie Sudet. V demoralizovanej spoločnosti upadlo aj jej demokratické cítenie, čo v danom momente využila Hlinkova strana, ktorá si pre seba ukradla všetku pozornosť vo väčšine periodických časopisov, medzi nimi aj v prievidzskom liste Náš Kraj. Pod rúškom vonkajšieho ohrozenia sa po rokoch konečne podarilo jej funkcionárom nahnať do spoločného „košiara“ všetky politické strany pôsobiace na slovenskom území. Československá demokracia hrdiaca sa širokou paletou politických strán prestala na konci novembra 1938 existovať, čo sa pokúšali hlinkoví pohlavári občanom vysvetliť ako výhodu. Prievidzský okresný predseda Michal Klimko 20. novembra v Našom Kraji uviedol: „Po oslobodení nášho národa slovenského, hneď pri prvých zvukoch radosti sa doniesli na Slovensko aj otravné jedy straníckej rozcapaternosti. Tieto jedy až dosiaľ rozožierali telo národa. Zbesnenou straníckosťou bol silný peň nášho národa rozštiepaný na kláty, triesky a íverce. V straníckej vášni stál Slovák proti Slovákovi. Ale rozštiepaný peň národa dnes oživený zdravou miazgou nekonečnej, horúcej slovenskej rodolásky zovrel teraz znova. Národ je znova živý, ucelený, zdravý a tvrdý. Všetci sme jedno! Zjednotení sme tak, ako sme ešte nikdy zjednotení neboli. Stranícka burina je vypletá z národa roli dedičnej! Svoj k svojmu! Slovák k Slovákovi! Viac sa štiepať nedáme! Nebude viac tej moci, ktorá by Slovákov znova rozvyklala! S odvážlivcami sa maznať nebudeme!  Dnes si tu všetci Prievidžania Slováci s láskou podávame ruky. Spojujeme srdcia v jedno jediné slovenské srdce. Dávame si všeobecnú, úplnú, a úprimnú amnestiu. Všetko si odpúšťame! Jedno chceme byť! Tu pred tvárou celej slovenskej Prievidze Republikánska strana zemedelského ľudu, taktiež československá lidová strana Mičurová, ako aj národne socialistická strana sa vlievajú a úplne vtápajú do jedinej strany a to do našej Hlinkovej slovenskej ľudovej strany! Takto: Jedno sme! Jeden Boh! Jeden národ! Jedna strana!“[7]